Územie okresu Žilina

Správa NP Malá Fatra ako odborná organizácia ochrany prírody so sídlom vo Varíne má vo svojej územnej pôsobnosti okrem územia Národného parku a jeho ochranného pásma aj územie okresu Žilina (s výnimkou územia CHKO Strážovské vrchy a CHKO Kysuce). Situačná mapa územnej pôsobnosti sa nachádza tu.

Prírodné pomery

Územie okresu Žilina tvoria mierne zvlnené kotlinové časti a horské celky, z ktorých niektoré časti hrebeňov vytvárajú zároveň prirodzenú hranicu okresu. Napríklad časť hrebeňa Javorníkov na severe, Krivánskej Malej Fatry na východe a Lúčanskej Malej Fatry na juhovýchode a juhu územia.

geomorfologického hľadiska je dôležitý fakt, že územím prebieha hranica, medzi subprovinciou Vonkajších Západných Karpát a subprovinciou Vnútorných Západných Karpát.

Vonkajšie Západné Karpaty sú tvorené flyšovým a bradlovým pásmom – ide o územie slovensko – moravských Karpát (Javorníky) a Stredných Beskýd (Kysucká vrchovina). Do vnútorných Západných Karpát sú z geomorfologického hľadiska začlenené jadrové pohoria a kotliny nimi uzatvorené, tzv. Fatransko–tatranská oblasť – Strážovské vrchy, Súľovské vrchy, Malá Fatra a Žilinská kotlina. Žilinská kotlina je rozčlenená na štyri samostatné podcelky – Žilinskú pahorkatinu, Varínske podolie, Rajeckú kotlinu a Domanižskú kotlinu.

Geologická stavba je typická pre oblasť Karpát. Skladá sa z viac-menej rovnobežných pásiem Vnútorných i Vonkajších Karpát. V okrese Žilina sa tak od severu na juh uplatňuje flyšové pásmo, bradlové pásmo a pásmo jadrových pohorí. Flyšové pásmo buduje oblasť Javorníkov. Z hľadiska zastúpenia hornín je to pomerne jednotvárne územie so základným zastúpením pieskovcov, ílovcov a ílovitých bridlíc. Bradlové pásmo na území okresu Žilina dosahuje najväčšiu redukciu, jeho šírka v okolí Hričova dosahuje sotva 1km. Tvorený je kysuckou a manínskou sériou. Pri horninách bradlového pásma možno určiť veľa rôznych typov vápencov, vápnitých pieskovcov i slieňov. Najtypickejším predstaviteľom jadrového pohoria je Malá Fatra. Pomerne rozsiahle kryštalické jadro je lemované usadeninami druhohôr.

Vody môžeme v zásade – podľa miesta akumulácie a obehu vody  - rozdeliť na povrchové a podpovrchové. Riečna sieť okresu Žilina patrí do povodia rieky Váh, do ktorej vtekajú významnejšie prítoky, ako Kysuca, Rajčianka, Varínka a veľa  menších prítokov. Najväčšie prietoky sú zaznamenané v mesiacoch marec – jún, čo súvisí s odvádzaním vôd z topiacich sa snehov z okolitých horských oblastí. Z vodných nádrží treba spomenúť Hričovskú vodnú nádrž a Vodné dielo Žilina.

Na hromadenie zásob podpovrchových vôd má značný vplyv horninové zloženie. Veľký význam majú vápence a dolomity, priepustnosť v nich umožňujú najmä pukliny, prípadne aj puklinový kras. Významné pramene tohto typu sa nachádzajú medzi Belskou dolinou a Suchým, na severných svahoch Kriváňa, ale aj v okolí Stráňav, Ďurčinej a inde. Štvrtohorné sedimenty – najmä tie, ktoré sú vytvorené riečnou sieťou, sú taktiež významným prostredím pre pohyb a akumuláciu podzemných vôd. Tieto zdroje boli hlavným zdrojmi vody pre mesto Žilina. Sú to vŕtané studne pri Tepličke, kde sa vďaka priaznivej geologickej štruktúre infiltrujú vody z Varínky a Váhu. Pri tomto type je však potrebné zdôrazniť, že aj napriek mimoriadnej filtračnej schopnosti štrkopieskových vrstiev hydrostatické prepojenie s vodnými tokmi, často znečistenými, zvyšuje riziko znehodnotenia týchto zdrojov. Z hľadiska výskytu minerálnych vôd sú najvýznamnejším prameniskom Rajecké Teplice.

Pôvodná štruktúra lesov okresu bola v minulosti viac-menej narušená. Pomerne najzachovalejšie sú lesy v Malej Fatre, kde sú najviac zastúpenými drevinami smrek a buk. Najzachovalejšie lesy sú chránené v prírodných rezerváciách. Jedľa ustupuje v dôsledku civilizačných faktorov. Menej je zastúpená borovica lesná a umelo bola vysadená borovica čierna (Slnečné skaly), vo Vrátnej doline v 19. storočí aj vejmutovka. Dub sa zachoval v okolí Starého hradu. V Malej Fatre, v najvyšších polohách sa zachovali aj pôvodné smrekové a kosodrevinové porasty. V lesoch Malej Fatry rastú aj tisy, javory, jasene, bresty, lipy, jarabiny a iné dreviny. V Kysuckej vrchovine a v Javorníkoch má prevahu smrek, ktorý nahradil pôvodný jedľovo-bukový zmiešaný les. V Strážovských vrchoch má prevahu buk.

Pestré prírodné pomery Žilinského okresu vytvorili podmienky pre nezvyčajnú rozmanitosť a bohatstvo zastúpenia jednotlivých druhov rastlín a ich spoločenstiev. Rôznorodá geologická stavba, mnohotvárna členitosť terénu v súčinnosti s ostatnými ekologickými faktormi prispeli k tomu, že sa na rozlohe okresu striedajú jednotlivé rastlinné druhy teplomilného, chladnomilného a vlhkomilného charakteru, druhy nížinné s horskými, vysokohorskými a podobne.

Rastlinstvo Krivánskej Malej Fatry je najbohatšie na vápencoch a dolomitoch, rastie tu mnoho chránených a ohrozených druhov rastlín, ako napríklad klinček lesklý, poniklec slovenský, astra alpínska, či horec Clusiov. Charakteristickými druhmi nad hornou hranicou lesa sú glaciálne relikty vŕba sieťkovaná, dryádka osemlupienková, prilbica tuhá a pod. Prevažne kryštalický podklad Lúčanskej Malá Fatra sa odráža i v zastúpení rastlinstva, ktoré je podstatne menej pestré ako v Krivánskej Fatre.

Rastlinstvo Žilinskej kotliny je silne ovplyvnené ľudskými zásahmi. Z pôvodných lesných porastov sa zachovali len nepatrné zvyšky, ako napríklad porast duba letného neďaleko obce Hôrky. Najvýznamnejším územím je Prírodná rezervácia Šujské rašelinisko (ktoré je zároveň územím európskeho významu), kde sa na nepriepustnom štrkovitom nánosovom podloží vytvorili rašelinné vrstvy s výskytom slatinno – rašelinných spoločenstiev a ohrozených druhov rastlín.

Zloženie fauny okresu Žilina je výsledkom pôsobenia komplexu prírodných činiteľov a zásahov človeka. Z obojživelníkov sa tu vyskytuje salamandra škvrnitá, ropucha bradavičnatá, skokan hnedý, či zriedkavá rosnička zelená. Trieda plazy je zastúpená hojne rozšíreným druhom jaštericou krátkohlavou, či zriedkavejším druhom užovkou stromovou. V okrese Žilina je zistených približne 183 druhov vtákov, z toho polovicu tvoria spevavce (sýkorky, brhlík, drozdy atď.). Vtáky sú významnou zložkou prírodného bohatstva, citlivo reagujúcou na zmeny v prírodnom prostredí. Vzácny je bocian čierny, tetrov hoľniak, tetrov hlucháň, chrapkáč poľný, či niektoré druhy dravcov (sokol sťahovavý, orol skalný). Prosperujúcimi druhmi dravcov sú naopak myšiak lesný a sokol myšiar. Druhovo nie tak početnú zložku fauny tvoria cicavce, zistených bolo okolo 60 druhov. Početnou skupinou sú hlodavce, z nich myšovka vrchovská patrí medzi najvzácnejšie relikty. Druhú početnú skupinu tvoria netopiere, ktoré sú hmyzožravé a všetky chránené. Podkovár malý spolu s netopierom obyčajným patria k najhojnejším druhom. V letnom období obidva druhy obývajú povaly kostolov a iných budov, zimujú v jaskyniach. Medzi vzácne druhy patrí netopier veľkouchý, večernica severská. Mimoriadny význam majú chránené veľké šelmy – medveď, rys a vlk, ktoré okrem iného plnia v prírode aj sanitárnu funkciu.