Smrek obyčajný (Picea abies (L.) Karst.)

Smrek obyčajný (Picea abies (L.) Karst.)

Smrek obyčajný (Picea abies (L.) Karst.):

Druhou najpočetnejšou drevinou, s ktorou sa v Národnom parku Malá Fatra určite stretnete, je smrek obyčajný.

Strom, ktorý dorastá do výšky 40 až 60 m a dožíva sa 200 – 300 rokov. Výnimočne až 600 rokov. Tvorí priebežný kmeň s priemerom do 1 – 1,5m.

Kôra je hladká, červenohnedá, neskôr sa vytvára hnedá , v drsnejších polohách až sivá borka.

Koruna je väčšinou pravidelná, kužeľovitá. Je veľmi premenlivá a tvorí mnohé prechody od širokých až k úzkym, stĺpovitým tvarom.

Konáriky majú charakteristické listové vankúšiky oddelené ryhami.

Ihlice sú tmavozelené, lesklé, na priereze sú zvyčajne štvorhranné, s nevýraznými pásmi prieduchov. Na konárikoch vydržia 6 až 9 rokov.

Púčiky sú oválne, mierne zahrotené. Kvitne v apríli až máji. Samčie šištičky sú zo začiatku nápadne červené, neskôr až žltkasté od množstva peľu. Vyrastajú z púčikov v pazuchách ihlíc na vlaňajších konárikoch spravidla po celom obvode koruny. Samičie šištičky vyrastajú z púčikov na konci vlaňajších konárikov spravidla v hornej časti koruny. Môžu byť zelené, ružovkasté až purpurové, zo začiatku sú vzpriamené, neskôr, po opelení, sa skláňajú nadol a sú visiace. Opelenie zabezpečuje vietor.

Šiška premenlivej veľkosti je zúžená k vrcholu a dozrieva v septembri až októbri. Zrelé šišky ostávajú na strome, zvyčajne sa otvárajú až na jar 2.roka. V priebehu druhého roka aj opadávajú. Semená z nich vypadávajú pri teplom vzdušnom prúdení. Na zem doslova doplachtia – majú krídlo.

Zo semienka za priaznivých podmienok vyklíči semenáčik. Keď priaznivé podmienky pretrvávajú a malý semenáčik prežije všetky nástrahy, ktoré naň číhajú počas prvých rokov života, či už je to mráz , sucho alebo mlsné jazýčky vysokej zveri, za desiatky rokov z malého semenáčika vyrastie mohutný strom.

Smrek nemá hlbokú koreňovú sústavu, naopak, je známy práve opačným javom – jeho koreňová sústava je plytká, bez zreteľného hlavného koreňa. Bočné korene hľadajú živiny najmä v horizontálnom smere a preto zasahujú iba niekoľko desiatok centimetrov pod povrch pôdy. Vyplýva z toho slabé ukotvenie smreka v pôde, ktorý má nižšiu stabilitu a často trpí vývratmi.

V horských oblastiach vidieť často semenáčiky rastúce aj na práchnivejúcich pňoch alebo padnutých kmeňoch, na ktorých vytvárajú barlovité korene. V oblasti okolo hornej hranice lesa používajú smreky pre svoje šírenie aj inú taktiku – rozširujú sa tzv. „hrúžením“ tak, že spodné konáre, ktoré sa dotýkajú pôdy, zakorenia. Vznikajú tak celé smrekové „rodiny“, kde sa jednotliví členovia navzájom podporujú, aby spoločne lepšie zvládli drsné vysokohorské podmienky. Náročné podmienky v pásme boja o prežitie na hornej hranici lesa vytvárajú zástavovité, vidlicovité a bajonetové tvary korún.

Smrek v oblasti prirodzeného rozšírenia a na mnohých miestach aj zásluhou človeka vytvára rovnorodé porasty. Rozsiahle smrekové porasty boli vysadené v období tzv. smrekománie, keď sa smrekové porasty s jedincami nevhodnej proveniencie zakladali aj do takých podmienok prostredia, ktoré mu nevyhovovali, čo spôsobovalo lesnému hospodárstvu vážne problémy.

Najviac mu to „pristane“ v karpatskej zmesi, v ktorej sú okrem smreka zastúpené aj buk a jedľa.


Semenáčik smreka učupený pri päte dospelého stromu
 

Zdroje:

Kremer, B.P.: Sprievodca prírodou: Stromy. Ikar, Bratislava, 1995.

Pagan, J.: Lesnícka dendrológia. TU vo Zvolene, 1997.

Větvička,V. – Matoušová,V.: Stromy a kry. Príroda,Bratislava, 1992.

Spracovala: E.Kružliaková

Foto: R.Tretiník