Buk lesný (Fagus sylvatica L.)

Buk lesný (Fagus sylvatica L.)

Buk lesný (Fagus sylvatica L.) :

Buk lesný je najrozšírenejšou drevinou v národnom parku. V dospelosti je to mohutný strom, vysoký 30 až 40m, niekedy aj viac. Koruny takýchto velikánov sú, za predpokladu, že rástli osamote a nie v skupine, nádherne formované – ich široký a guľovitý tvar vynikne najmä v jesennom období, keď bukové lístie vymení zelenú farbu za odtiene žltej, červenej a hnedej. Kôra je hladká, sivá, zriedkavo rozpukaná. Púčiky sú striedavé, štíhlo vretenovité, hrotité a odstávajúce od konárika. Listy majú vajcovitý tvar, na okraji sú mierne zvlnené. Má typický srdcovitý koreňový systém, ktorý drevinu veľmi dobre zakotvuje v pôde.

Lesní velikáni začínajú ako nažky – známejšie ako bukvice vo veľkosti približne 15 x 10 mm. Bukvice sú uzavreté v drevnatej, ostitej čiaške, ktorá v zrelosti zhnedne a otvára sa 4 chlopňami. Bukvice dozrievajú v septembri až októbri a stávajú sa vítanou potravou pre živočíchy.

Za priaznivých okolností bukvica začne klíčiť. Semenáčik má 2 protistojné klíčne listy, ktoré sú obličkovité, tmavozelené, lesklé a úplne nepodobné listom buka. Ďalšie 2 listy sa začínajú podobať listom starších stromov, s jedným rozdielom – na okraji sú zúbkaté. Mladé stromčeky už majú typické bukové lístie vajcovitého tvaru s lesklou vrchnou stranou. Po vyslobodení sa z púčikov sú listy svetlozelené, po stranách jemne chĺpkaté, mierne kyslastej chuti.

Rast buka je zo začiatku veľmi pomalý. Keď však uvážime, že sa dožíva 300 až 500 rokov, má času viac ako dosť. Výškový rast sa zrýchľuje až od 5.roku, vrcholí medzi 50. a 60.rokom a končí až vo veku 150 rokov.

Mladý buk často rastie v tieni starších stromov svojho druhu. Ako tieňomilnej drevine mu to vôbec neprekáža a znáša ho niekedy až dlhých 20 rokov. V tieňomilnosti ho predbiehajú len jedľa a tis.

Buk najlepšie rastie v 4. a 5. lesnom vegetačnom stupni. V 4. lesnom vegetačnom stupni, kde je na niektorých miestach dominantnou drevinou vytvára rovnorodé bučiny s 2 až 3 korunovými vrstvami. Buk má rád hlboké, dobre prevzdušnené pôdy, je citlivý na atmosférickú aj pôdnu vlhkosť. Dolná hranica hromadného výskytu je v nadmorskej výške 350 m.n.m. Buk môže vystupovať až do nadmorskej výšky 1340 m.n.m. Na hornej hranici svojho výskytu, kde na niektorých miestach vytvára hornú hranicu lesa, je nízky a rôzne pokrútený.

Okrem toho, že buk vytvára rovnorodé porasty, niekedy takmer bez bylinnej pokrývky, nájdeme ho aj v porastoch s dubom zimným, jedľou bielou a smrekom obyčajným. Tam, kde buk nie je dominantný, tvorí porasty aj s javormi, brestami, lipami a ďalšími drevinami.

Keď strom buka prestane v 150 rokoch rásť do výšky, neznamená to, že podobne ustane aj hrúbkový rast. Ten pokračuje ďalej. Najstaršie jedince buka môžu dosiahnuť hrúbku aj 1,5 m. Podobných velikánov nájdeme najmä v rezerváciách Národného parku, kde je vylúčená ťažba dreva a stromy sa tam dožívajú vysokého veku. V stoji alebo vyvrátené na zemi pomaly odumierajú a odovzdávajú nastrádané živiny späť do kolobehu živín v prírode.


Obr.1: Semenáčik buka lesného uchytený na mŕtvom dreve.


Obr.2: Vyvrátenie dospelých stromov dáva príležitosť mladine v podraste: zlepšením svetelných pomerov a zväčšením rastového priestoru.

Spracovala: E.Kružliaková

Zdroje:

Kremer, B.P.: Sprievodca prírodou: Stromy. Ikar, Bratislava, 1995.

Pagan, J.: Lesnícka dendrológia. TU vo Zvolene, 1997.

Větvička,V. – Matoušová,V.: Stromy a kry. Príroda,Bratislava, 1992.