História ochrany prírody

Z histórie využívania, výskumu a ochrany Malej Fatry

            Malebná krása a bohatá príroda Krivánskej Malej Fatry odjakživa lákala ľudí. Medzi prvými návštevníkmi boli hlavne majitelia pozemkov, pastieri a lovci zveri, či rôzni dobrodruhovia. Neskôr sem prichádzajú ľudia nielen za využívaním územia, ale aj za oddychom a poznaním.

            Počiatky osídlenia okolia Malej Fatry siahajú už do prvých období praveku, o čom svedčia archeologické nálezy, ako napríklad nálezy štiepených kamenných nástrojov z Krasňan, Belej a Lysice. Osídlenie sa postupne zahusťovalo a súčasný stav osídlenia zavŕšila valašská a kopaničiarska kolonizácia v 15. až 17. storočí.   Práve valašská kolonizácia mala významný vplyv na súčasnú podobu pohoria. Valasi (pastieri pôvodom z Rumunska) prichádzali na toto územie a za účelom rozširovania pasienkov vyrubovali a vypaľovali les, najmä v oblasti hlavného hrebeňa. Tak vznikli rozsiahle lúky – hole.

            V roku 1835 Anton Ottomayer, žilinský rodák a spoluzakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, vydal v bernolákovštine román „Krajina štesťá, welikosti a umeňá“. V tomto diele, z ktorého sú nasledovné úryvky, popísal krásy Vrátnej doliny.

            „Na tri strelenia od obce Terchovej, štyri hodiny od znamenitého mesta Žiliny, zároveň i neďaleko kniežaťa všetkých uhorských vrchov Kriváňa leží utešená a prekrásna dolina Vrátna, veľkolepé dielo prírody.

            Prístup do doliny je taký tiesnivý a natoľko desiaci, že pocestný, ktorý ešte nevidel Vrátnu, vrúcne sa utieka k nebesiam o ochranu. Na ľavom boku sa vypína do samej doliny prečnievajúca skala, ktorá svojimi výčnelkami vytvára všelijaké figúry a podoby. No nie je to dielo ľudského umu ani ľudských rúk, ale sama príroda vytvorila v priechode do tejto doliny z jednej nahnutej skaly obrovské vráta, ktoré sa volajú i Kamenné vráta — a preto sa i celá dolina menuje Vrátna.

            Zrazu, že sa pútnik ani nenazdá, končí sa úzkosť vzbudzujúca neschodná cesta a pred očami sa mu zjaví nie síce rozsiahla, ale prekrásna dolina. Úzkosť pocestného sa v tej chvíli mení na radosť a poteší sa, lebo vchádza do utešenej záhrady. Vchádza do zemského raja, ktorý príroda dookola uzavrela nedohľadnými hoľami a vrchmi ako dômyselnými múrmi, akoby chcela dať na vedomie, že iba tu a nikde inde — prebýva pokoj a šťastie, že jedine toto je vyvolené miesto pre pokojných, po šťastí túžiacich ľudí. „

Ako vyzerala Vrátna dolina v tomto období si môžete pozrieť na krajinomaľbách Thomasa Endera.

            Začiatky vedeckého skúmania územia Malej Fatry siahajú do 19. storočia, kedy tu  zavítalo viacero výskumníkov. K významnejším prírodovedcom najstaršieho obdobia patrí  dr. Georg Wahlenberg, profesor na univerzite v Upsale, ktorý v roku 1812 uskutočnil na Rozsutci botanický výskum, ktorého výsledky publikoval v roku 1814 v Göttingene. Znalcom malofatranskej flóry bol aj zázrivský farár Pavol Vitkay (1779-1842), autor diela Flora Oravensis, ktorý často navštevoval Malý a Veľký Rozsutec, Stoh, Diery ako aj ďalšie lokality Malej Fatry. Najmä ornitológii sa venoval August Kubínyi, ktorý v roku 1842 uskutočňoval výskum živočíšstva aj v Malej Fatre. Najvýznamnejším botanikom konca 19. storočia bol J. Ľ. Holuby, ktorý vo svojej práci „Flora des Trencsiner Comitates“ zverejnil viaceré údaje o rastlinstve Malej Fatry. V tom istom období uskutočnil geologický výskum Veľkého Kriváňa a Veľkého Rozsutca aj vynikajúci slovenský prírodovedec – geológ dr. Dionýz Štúr.  

            Na začiatku 20. storočia vykonával v Malej Fatre geologický prieskum dr. Matějka, ktorý v spolupráci s viacerými autormi vypracoval geologickú mapu východnej časti Malej Fatry. Botanickému prieskumu sa venovali dr. Klika a prof. Dr. Domin. Lišajníky Malej Fatry, najmä z okolia Starého hradu a Strečna, spracoval v roku 1934 J. Suza. Výskumu avifauny sa venoval dr. O. Ferianc, chrobákom a motýľom zase J. Laco. Následne v priebehu celého 20. storočia až po súčasnosť sa Malá Fatra stáva cieľom mnohých aktivít odbornej verejnosti.

            Všetky tieto vedecké poznatky prispeli k uznaniu mimoriadnych prírodných hodnôt Krivánskej Malej Fatry, čo logicky vyústilo do potreby tieto hodnoty aj chrániť. Konkrétne kroky ochrany prírody siahajú do roku 1953, kedy vtedajší Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (SÚPSOP) zvolal komisiu, ktorá mala za úlohu riešiť rušivé zásahy do prírody a ochraňovať Malú Fatru. Táto komisia zároveň prijala návrh na vyhlásenie celej Krivánskej časti Malej Fatry za Chránenú krajinnú oblasť (CHKO). Rozsiahlosť tejto úlohy však pred vydaním zákona č. 1/1955 Zb. SNR o štátnej ochrane prírody zapríčinila, že sa rozhodlo postupovať pri vyhlasovaní CHKO podľa etáp. Prijaté boli len operatívne čiastkové opatrenia na zabránenie ďalšej devastácii prírodných hodnôt. Išlo napríklad o usmernenie pasenia, výstavby či ťažby nerastných surovín.

            Od roku 1962 pripravovali odborní pracovníci SÚPSOP-u  návrh na vyhlásenie CHKO Malá Fatra, ktorý bol v roku 1964 predložený zúčastneným rezortom a zložkám na pripomienkovanie. Konečný návrh bol schválený v roku 1967 opatrením č. 22/1967 Komisie SNR pre školstvo a kultúru o zriadení Chránenej krajinnej oblasti Malá Fatra. Do jej pôsobnosti bolo zaradené územie s rozlohou 19 791 ha a ochranné pásmo s rozlohou 26 400 ha, rozložené do 3 okresov a katastrálnych území 14 obcí. Súčasne s CHKO boli vyhlásené aj štátne prírodné rezervácie Rozsutec, Pod Chlebom, Tiesňavy, Starý hrad, Šramková a Bránica, chránené nálezisko Veľká Lučivná a chránené prírodné výtvory Tesné a Šrámková. Neskôr k nim pribudli ďalšie územia.

            Následne v roku 1968 bola zriadená aj Správa CHKO Malá Fatra so sídlom v Považskom múzeu  v Žiline - Budatíne, ktorej prvým riaditeľom sa stal RNDr. P. Janáčik.  O rok a pol neskôr sa Správa CHKO presťahovala do kaštieľa v Gbeľanoch.

kaštieľ Gbeľany

            V roku 1988 bola CHKO Malá Fatra nariadením vlády SSR č. 24 z 18.1.1988 prekategorizovaná na národný park, čím sa zavŕšili dlhoročné snahy ochranárov. Jeho rozloha, ktorú si zachoval do dnešnej doby, je 22 630 ha, rozloha ochranného pásma je 23 262 ha. Zároveň boli vyhlásené ďalšie štátne prírodné rezervácie (v súčasnosti národné prírodné rezervácie, alebo prírodné rezervácie).

 osádzanie pamätnej tabule v Tiesňavách

            V roku 1989 sa začalo obdobie rozsiahlych zmien v spoločnosti spôsobených pádom socialistického režimu, pozemky v národnom parku a okolí sa postupne vracali v rámci reštitúcií pôvodným majiteľom. Tak aj  sídlo správy národného parku - kaštieľ v Gbeľanoch bol v roku 1997 vydaný pôvodným majiteľom. Správa Národného parku Malá Fatra sa presídlila najskôr do prenajatých priestorov a neskôr v roku 2000 do vlastných priestorov vo Varíne.

            V súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie (EÚ) v roku 2004 prevzala naša krajina aj príslušné predpisy v oblasti ochrany prírody. Ich súčasťou je sústava chránených území členských štátov EÚ s názvom NATURA 2000, ktorá predstavuje najhodnotnejšie prírodné dedičstvo významné z celoeurópskeho hľadiska. Krivánska Malá Fatra splnila kritéria zaradenia a v roku 2008 sa stala súčasťou tejto sústavy.

            Zmeny po roku 1989 priniesli aj ďalšie okruhy problémov. V Národnom parku Malá Fatra je v súčasnej dobe v štátnom vlastníctve len približne 10% pozemkov, čo predstavuje najnižšie percento zo všetkých národných parkov na Slovensku.

V tejto súvislosti sa súčasné a nastupujúce generácie (nielen) ochranárov budú musieť popasovať s riešením stretu záujmov rôznych skupín, či už majiteľov pozemkov, podnikateľov, vedcov, turistov ku všeobecnej spokojnosti tak, aby krása a bohatstvo Krivánskej Malej Fatry zostali zachované aj pre našich potomkov.

Gabriela Kalašová

foto: archív Správy NP Malá Fatra